Čo máte na mysli?

Tento článok je reflexiou na hlavný prúd vo Facebookových statusoch a nimi šírenej ideológie.
Dobre vieme, že všetko, čo nosíme, v čom bývame, čo počúvame,  každý detail našeho chovania sa odráža určitý postoj k životu. A, áno, aj náš profil na Facebooku. A aj keď je dobré sa v ňom odhaľovať čo najmenej, ale to neznamená čo najstupídnejšie. Okrem toho, ak je pravda, že všetko, čo je na nás viditeľné (aj profil na Facebooku) odráža náš či už vedomý alebo podvedomý postoj k životu, kto alebo čo teda sme, keď sa náš profil skladá z nasledujúcich ukážok?

Teraz vyberiem len to najhoršie, čo som uzrela na svojom Facebooku za posledné dni, ale môžem povedať, že statusy či odkazy podobné týmto tvoria väčšinu.

Pozrime sa najprv na statusy použité ako vtipy- akoby naschvál, tí, ktorí sa rozhodli vo svojom statuse zabávať, si vyberajú tie najnešťastnejšie možné vtipy, napríklad:
-Mami môžem ísť von v mini sukni?
-NIE!
-Mami môžem si vziať krajkové spodné prádlo?
-NIE!
-Mami môžem si namaľovať oči?
......-NIE!
-Mama bude mi 17!!!
-Ja viem Justin, ja viem...
Čože to je? Má to odkazovať na Justina Biebera, ktorý je považovaný za zženštilého len veľmi jemne? Alebo ide skôr o neurčitého chlapca, a toto má byť výsmech ľudí s transgender identitou? Ak aj áno, slabé, nemyslíte? Slabý vtip, ale silný výsmech. A tak sa môžeme čudovať, prečo sa takéto osoby aj v dnešnom "odtabuizovanom" svete stále necítia bezpečne.

Ďalší silne diskriminujúci vtip:
Cigáň obecný [Romus Vulgaris] Nočny živočich, príbuzný šimpanzovi. Má hnedé zfarbenie, samička može mať svetlú srsť v oblasti hlavy. Boja sa vody a sú charakterizovaní špecifickým pachom.. Pôvodne stepný druh sa prispôsobil životu v mestách. Vyskytuje sa po celom uzemi SR.. Je sťahovavý, niektorí tiahnu za potravou až za oceán. Samička rodí aj niekoľkokrát do roka. Mláďata sajú sociálne davky až do smrti.. Cigáň loví najmä bezbrannú korisť a na tú útočí v tlupách. Škodlivý, zákonom chránený..
Veľmi, veľmi slabý, ale ľuďom sa páči, lebo hovorí o niečom, na čo si každý rád zanadáva a je to o to lepšie, keď je to v príjemnej forme vtipu, čo ako je to žalostné. Nikto si pritom nepomyslí, že bez ohľadu na farbu kože je podobný opici či oveľa nižšej forme života každý, kto sa otvára takejto forme zábavy. Ale čo- poviete si- toto je predsa vtip, žiadna diskriminácia! No ale práve vo vtipoch sú najreálnejšie i najžalostnejšie vykreslené postoje súčasných ľudí. A tie sú takéto- namiesto hľadania riešenia budeme vymýšľať slabovtipné, ale silno výsmešné joky!

Ešte sa vám nechce vracať? Tak sa poďme ďalej.
Zo skúsenosti vieme, že vtip nemusí byť vôbec vtipný, pokiaľ je pointa sexuálne podfarbená. Napríklad tento status:
Prečo sa hurikány pomenúvajú ženskými menami? Lebo zo začiatku sú divoké a vlhké, a potom berú domy a autá..
Vidíte? Zaručený úspech vtipu "bez vtipu". Pritom nikoho nezaujíma, čo je vlastne na hurikánoch "vlhké". Je to navyše typický pánsky vtip a, áno, diskriminujúci ženy. Poviete si, preháňam. Treba ale povedať, že tieto vtipy sú naozaj len špičkou ľadovca. Na tento jediný proti ženám orientovaný vtip pripadajú stovky ďalších. A sú znova slabo vtipné a silno výsmešné. Stále si možno myslíte, že zaoberať sa tým je prehnané. Skúste ale čítať ďalej.

Ak pripustíme, že tieto vtipy odzrkadľujú skutočnú konverzáciu v spoločnosti, neprekvapí status: Život je jeden veľký orchester, v ktorom mnohí hrajú falošne .. Falošnosť či podraznosť sa stala hlavnou inšpiráciou pseudofilozoficky motivovaných statusov. Ďalším námetom takýchto statusov je hlúposť ľudí v rozpore s inteligenciou pisateľa statusu: Čo ma nikdy nezaujímalo, boli sprosté názory, hlúpych ľudí.. Najmä rozmiestnenie čiarok je nesmierne nehlúpe, čo poviete?
No a samostatnou kapitolou je kvázy feminizmus: Rozumná žena bozkáva, ale nemiluje. Počúva, ale neverí. A opúšťa skôr, ako ju opustia. Príkladov by sa našo veľa, a oveľa znepokojujúcejších, ale považujem za zbytočné priveľmi sa tejto problematike venovať. A keď už sme pri sexuálnom šovinizme, môžeme spomenúť pánske vtipy, nenávistne namierené proti  neverným ženám: Vzťahy sú len pre dvoch , ale niektoré piče nevedia počítať ! :D :D.
No a- to najdôležitejšie- alkoholizmus! Ten je božskou inšpiráciou, napríklad: Kedysi som mal/a problém s pitím, teraz už pijem bez problémov xD xD xD. - ospravedlňovanie svojich chýb pseudohumorom. A keď už sme pri ospravedlňovaní svojich chýb, naozaj bonusovým statusom je toto: Dnes nie je v móde byť dokonalý, dnes je v móde mať chyby a nehanbiť sa za ne! ;) Výborne! Facebooková kultúra už priniesla svoje ovocie aj v oblasti budovania  osobnosti. Aby sme ale boli féroví- Kult názoru, že dokonalosť je niečo nudné a nedokonalosť zábavné, je naozaj moderný. Neviem o tom, že by kedykoľvek predtým ľudia "fičali" na takýchto myšliekach. Čo je podstatné, je rozdiel medzi "Born this way" a "nehanbením sa za nedokonalosť". Filozofia "Born this way" znamená v prvom rade zmierenie sa so svojim stavom v oblasti sexuálnej identity a so  svojim outsiderstvom, ak teda je. Toto je opakom maistreamu na Facebooku. Kam sa pozriete, vidíte znetvorenú a výsmešne prezentovanú transsexualitu, outsiderstvo a ďalšie aspekty osobnosti, ktoré možno označiť za menšinové. Vidíme vtipy, ktoré sú slabo vtipné, ale silno výsmešné a radi zasahujú aj do problematiky transgender osôb, a pritom-   máme sa nehanbiť za svoje chyby! A je jasné, že aj výsmešné vtipy a aj tieto naivné mottá vychádzajú z toho istého stredu! Kto si to ale všimne?


Aj keď sme neverné manželky, ožrani, Cigáni, čokoľvek- nemáme sa za svoje chyby  hanbiť! Ale- s určitosťou, skôr či neskôr budete za ne zosmiešnení. Všetci budú skôr či neskôr zosmiešnení, lebo táto kultúra je bytostne namierená proti ľuďom.

Výsledok: Žijeme vo svete diskriminácie nielen homosexuálov a trangender osôb, Rómov, Maďarov a ďalších, ale i mužov, žien, hlúpych ľudí, ako i inteligentných ľudí, ateistov ako i teistov,  lavičiarov, pravičiarov, umelcov, vegetariánov, moslimov, metalistov, hiphoperov, bezdomovcov- diskriminácia ľudí všeobecne, vytvorená ľuďmi a namierená proti ľuďom! Ba i diskriminácia abstraktných pojmov ako dokonalosť tu má svoje miesto...
  Ak uveríme, že Facebook je aspoň čiastočne odrazom skutočného stavu v spoločnosti (najmä) mladšej generácie, tak je toto zistenie viac ako znepokojujúce. Nazvala by som to slovami Dr. Johanna Loibnera: "Absolútne sebazničenie!"

Nabudúce, keď budete písať svoj status na Facebooku, zamyslite sa, aký postoj k životu tým vyjadrujete. Pokiaľ ste ale osoba, ktorá sa vysmieva z trangender osôb, rehoce sa nad sojim alkoholizmom, miluje svoje neresti, predstavy dokonalosti sa bojí ako čert kríža a "nezaujímajú ju názory hlúpych ľudí", humorný námet je pre ňu len rasizmus alebo sexuálny dvojzmysel,  je akýsi "amatérsky snilko", ktorý cez deň píše statusy a v noci si k zasnívaniu dopomáha alkoholom, jej hlava je plne zaprataná šovinizmom, zahmlenými školskými poučkami, sexuálnymi a alkoholickými víziami absolútneho vrcholu naplnenia jeho životných pilierov, potom je to v poriadku! V tom prípade na Facebooku ukazujete len to, čím skutočne ste! Alebo chcete byť...skrývať slabosť za zdaním sily je predsa jediným záchranným kolesom v nebezpečnom svete všediskriminácie a vševýsmechu.
Ste teda maskou.  Maskou sebavedomia, za ktorým sa skrýva pochybnosť, maskou "partymana", za ktorým sa skrýva outsider, maskou sexuality, za ktorou sa skrýva sterilita.

Áno, presne tak. Čo by si o vás pomysleli ostatní, keby vedeli, že sa k nenávisti menšinových etník musíte nútiť? A že vám stuhne  krv v žilách, keď prechádza okolo vás Cigáň a vy si s ľútosťou uvedomujete, že si musíte preventívne lepšie pridržať kabelku a viete, že on to cíti, že vie o vašom strachu a chápete, ako sa musí cítiť on, a hovoríte si: "Prečo to takto musí byť?"?
Alebo o tom, že alkohol sa pre vás stal nutnosťou z toho dôvodu, že v opitom stave vám nevadí gýč vášho priateľstva, a máte v ňom pocit, že cítite lásku, aj keď ju necítite?
A čo vaša sexualita? Čo by si ľudia pomysleli o tom, že to nie ste úplne vy, keď ste kvôli bontónu nútení flirtovať?
Alebo, že ste vlastne bytostne asexuál- že vás až tak nezaujíma, či ste tá mlčanlivá a peniaze rozhadzujúca žena alebo ten mrmlajúci a praktický muž, ani to, či fandíte jednému alebo druhému klubu, či nenávidíte viac Rómov alebo Maďarov? Želáte si len, aby vám už všetci dali pokoj. Aby  prišiel deň, kedy hrozba diskriminácie a výsmechu už nebude na vás vrhať tieň a vy budete môcť do statusu na Facebooku napísať to, čo naozaj.....
...
...
......................................................................máte na mysli.

Pole vreteníc

                                                       -Marcin Sacha, Tuscany field.


Teraz si urobme malý tréning odhaľovania symbolov a podobenstiev.

 Symboly sú typické pre umenie vôbec, a kolísku maju v ľudovom umení. Častokrát sa pritom variujú tie isté symboly- ako to už v ľudovom umení býva, hoci i z jediného stredu sa stále množí, kvantitatívne rozleptáva jadro, ktoré je autentické, odvodzovaním a obmieňaním. Výsledkom je množstvo ďalších motívov z jediného motívu, no autentické sú všetky, lebo to je pre folklór prirodzené a neautentické by bolo, keby sa to nedialo. Máme teda množstvo rozprávok s podobnými symbolmi, alegóriami a inotajmi, za ktorými sa skrývajú podobné veci. Určitý schematizmus je pre ľudové umenie typický, a ten neohrozuje kvalitu diela. Úryvok, na ktorý sa pozrieme,  pochádza z fínskeho eposu Kalevala. Ide o to, že kováč Ilmarinen chce krásavicu, dcéru noci a súmraku za ženu, a tá je dcérou stareny Louhi. Starena Louhi dáva kováčovi úlohy, ktoré musí splniť, aby dostal krásavicu za ženu. Úryvok hovorí o jednej z nich:


Spytuje sa Ilmarinen:
"Akáže to robota?"
"Za jelšovým hájom je pole vreteníc. To pole musíš celučičké preorať. Oral ho sám čiernoboh Hiisi z hory Rasekais, čarovný sob radlo ťahal, vretenice dávil, ale Hiisi celé pole nepreoral, polovica ostala tak. Najprv to pole radlom preor, bránami pobráň, až potom sa krásavice na slová prísľubu spytuj."
Nič Ilmarinen starej neodpovedá. Ide do komôrky, na prahu zastáva, krásavici vraví:
"Dcéra súmraku a noci! Pamätáš, ako som ukul pre vás Sampo, ako si mi vtedy sľúbila stať sa mojou ženou, opustiť Pojholu, odísť so mnou do Kalevaly! A teraz tvoja matka vraví, že mi nedáš slova, kým pole vreteníc nepreoriem a nepobránim. Ako to môžem vykonať! Vretenice ma uštipnú."
Odpovedá krásavica:
"Nesužuj sa, kováč Ilmarinen. Dám ti radu najlepšiu, radu jedinú. Ukuj lemeš zo zlata, striebrom ho postriebri. A ukuj si železnú obuv vysokú až po kolená, železnú košeľu i železné rukavice. Koňa si vezmi ohnivého. Ohnivý kôň bude pre vretenice strašný a nebezpečný."

                                                          -Marcin Sacha, Tuscany field


Tak čo si o tom myslíte? Ťažké, jednoduché? Poďme postupne:

"Pole vreteníc"- Pole všeobecne v prvom rade značí prosperitu, respektíve potenciál pre prosperitu. Ak je neorané- čo v tomto prípade jeho polovica je, lebo Hiisi ho celé nepreoral- je teda ladom ležiace. To znamená stagnáciu podnikania- činorodosti, úpadok a podobne. Vretenice sú v tomto prípade tvory nízke, podvodné, reprezentujú niečo korumpovateľné a rozklad šíriace. Vieme, že aj myseľ môže byť korumpovateľná- zlými myšlienkami. Je teda pole niečim duchovným, alebo je skutočným stagnujúcim miestom? Uvidíme neskôr...
Čítali sme, že Hiisi je čiernoboh. Vo fínskej mytológii naozaj reprezentoval temné sily, bol akýsi patrón lesov, je možná analógia s trollmi. Bol to temný boh, ktorý preoral polovicu poľa.
Čítali sme: "čarovný sob radlo ťahal, vretenice dlávil" . Hiisimu pomáhal čarovný sob. Hiisi preoral polovicu poľa pomocou mágie. Druhú polovicu ale nechal tak, tú musí preorať kováč.
Ako to teda je? Pole, miesto pre úrodu, prosperitu, prebudil k životu a udlávil jeho vretenice Hiisi pomocou kúzel. Pravdepobne je pole alegóriou sveta mysle, alebo jej činnosti, ktorý stagnoval a upadal, a ktoré temný boh Hiisi z polovice uviedol k pohybu a z polovice vyhubil jeho "vretenice". Ale: "Hiisi celé pole nepreoral, polovica ostala tak." - Mágia stačí len na polovicu. Zvyšok musí byť poctivá práca.
Kováč musí priniesť prosperitu celému poľu.  Bojí sa ale vreteníc, ktoré ho majú udláviť. Krásavica mu hovorí: "Ukuj lemeš zo zlata, striebrom ho postriebri." Ušľachtilé kovy symbolizujú ušľachtilé vlastnosti. Ušľachtilými vlastnosťami vyzbrojený človek môže prekonať stagnáciu pracovitosťou.
"Ukuj si železnú obuv až po kolená, železnú košeľu a železné rukavice"- Zvykne sa vravieť, keď máme urobiť niečo ťažké a dôležité: "Vyzbroj sa železnou vôľou." Tu ide o niečo podobné.
A posledný symbol- ohnivý kôň. "Bude pre vretenice strašný a nebezpečný."
Kôň symbolizuje opak toho, čo vretenice. Je vitalitou, rýchlou a jasnou mysľou, pracovitosťou. Ak je ohnivý, teda ak pridáme koňovi element ohňa, ide o symbol inšpirácie, ducha, v tomto prípade očistný, lebo má vyhubiť zlé vretenice.

A je to. Kováč Ilmarinen sa chystá, pravdepodobne na duchovnej úrovni, vyhubiť zlé vretenice na poli a to pole poorať. Teda  svoju myseľ- miesto, kde sa rodí úroda- fantázia, nápady, poorať- dať nápadom tvar, fantáziu orientovať správnym smerom, a to za pomoci ušľachtilosti a trpezlivosti- kovy. Vretenice sú zlé myšlienky, lenivosť, stagnácia atď. A čo je mágia čiernoboha Hiisiho? ...Niekedy polovicu úspechu na svojom sebazdokonalení môžno vykonať nejakým prirodzeným pohybom, intuíciou a šikovnosťou, alebo dokonca náhodným šťastím- mágia. Všetci to určite poznáme- "čiernoboh" za nás časť vybaví, a môžeme sa zčasti spoľahnúť len na šikovnosť pri nejakých skúškach a podobne. :) Ale celé pole učiniť prosperujúcim a zbaviť ho vreteníc vyžaduje i pracovitosť.
Len ak kováč Ilmarinen poorie toto divoké a z polovice poorané, z polovice ladom ležiace pole, získa svoju krásavicu. Kto je krásavica? Pravdepodobne ideál, vrchol imaginácie. Ako sa vraví, bojovník je duchom a žena dušou.
Moja osobná skúsenosť- vo všetkom, čo som chytila do ruky, som uplatnila "čiernoboha Hiisiho". To znamená, spoľahla som sa na to, že možno mám talent, šikovnosť pre tú činnosť, prirodzenú schopnosť robiť ju. Niekedy to vyšlo, inokedy nie. Aj keď to vyšlo, moje pole bolo preorané len z polovice, pretože len polovicu som mohla preorať "čarovným sobom." Prišiel teda čas začať orať "ohnivým koňom".  Teda pracovať na schopnostiach a vyhnať to, čo ma brzdilo- "vretenice".

Ak chceme, aby bolo naše pole prosperujúce stopercentne, musíme orať "čarovným sobom" a "ohnivým koňom", vyzbrojení "zlatom, striebrom a železom", len tak môžeme vyhnať "vretenice".

Na záver:

A na poli vreteníc hladiská hlavy dvíhajú, hadiská šije naťahujú a sipia a jedovatými zubmi vyhrážajú.
Vraví im Ilmarinen:
"Vretenice, stvorené čiernym bohom! Choďte stadeto na pusté strniská, na trasoviská čierne. Odplazte sa v hlbiny borín! Odíďte z tohto poľa!"
A vretenice nič, len hlavy dvíhajú, len sipia a vyhrážajú sa.
Ale vekovečný kováč sa nezľakol strašných hadov. Na ohnivom koňovi pooral, pobránil celučičké pole vreteníc."

                                                         -Marcin Sacha, Moravian field.



                                                                               ...

Ako žena zabila muža

Príbeh o hriechu usmrtenia a následnom pokání dobre poznáme z Dostojevského a Tolstého. Táto téma je ale taká silná a tak naliehavá v každej dobe, že nikdy nie je úplne vyčerpaná, a tentoraz je to práve Rihanna, ktorá prináša výpoveď takéhoto hriešnika. Kým Kreutzerova sonáta má podtitul "Ako muž zabil ženu", Rihanna námet prevrátila opačne, ale rovnako sa točí okolo témy sexuality v spoločnosti napadnutej rozkladom. Je to pieseň a hudobné video s názvom "Man down", čo možno voľne preložiť ako Muž na kolenách. Je to príbeh znásilneného dievčaťa, ktoré sa mstí vraždou.
Napriek všeobecnému "odomknutiu" citlivých tém na začiatku 21. storočia je táto téma stále tabuizovaná. Rihanna za svoj počin ostro kritizovaná a jej pieseň i video k nej sú považované za tak kontroverzné, že podľa názorov niektorých mali byť zakázané, pretože nerobia dobrý príklad mládeži.
Samozrejme, akoby toho nebolo málo, objavila sa skupina nadšencov, ktorá pokladá video za "satanistickú obeť" alebo "oslavu násilia". Je v tomto prípade Rihanna naozaj bábkou v rukách priemyslu? Skúsme sa na to pozrieť triezvo: The Parents Television Council napadli video ako niečo, čo môže mladých ľudí motivovať k násiliu. Rihanna mala vraj "vyhľadať pomoc, nie sa pomstiť vraždou." Fakt, že text piesne vyjadruje ľútosť nad zločinom, sa ignoruje.
Rihanna sa obhajuje: "Znásilnenia sa dejú na celom svete a my to budeme stále ututlávať predstierať, že to tak nie je." A ľutuje: "Nemala som urobiť toto video, mal to byť mini-film, surový a umelecký."
Pochybuje teda, či sa trafila do tej správnej formy výpovede a keby to mohla vrátiť späť, nahradila by ju inou. Napokon hovorí: "Hudobný priemysel nie je zrovna Parents R Us! Máme slobodu robiť umenie!" - Ak toto nie je dostatočným dôkazom, že Rihanna drží svoje záležitosti vo svojich rukách, tak potom už nič.
The Crunk Feminist Collective vysvetľuje: "V pop a hiphop kultúre, kde je znásilňovanie oslavované a glorifikované, je toto vítaný zákrok. Video posilňuje dôležitú vec: voľba zmyselného tanca na parkete neznamená súhlas pre ďalšie sexuálne aktivity." A špekuluje, že verejnosť by bola menej pobúrená, keby šlo o hudobné video bielej ženy. Je to dosť možné, a tak sa do toho dostáva i rasový motív. Pohľad do temného sveta černošských kriminálnikov je je predsa zvlášť nepríjemný a videu len pridáva na nestráviteľnosti. Rihanna ale na to nehľadí. Nezabúda na svoj pôvod, o čom svedčí i pieseň, ktorá je zmesou reggae a popu. Ako vraví, je silno inšpirovaná kultúrou reggae. A pôvod je len jedným z mnohých aspektov piesne, ktoré vychádzajú z jej vlastných skúseností. Sama bola obeťou domáceho násilia, čo robí video veľmi osobnou a psychologickou projekciou. Kým rôzne skupiny tvrdia, že robí viac škody ako účinku, ona na Twitteri vyhlasuje: "Veľmi silné, podstatné posolstvo pre dievčatá ako ja!"

V úvode vidíme stanicu. Je ráno s červenkastým nádychom a obrovský ruch, hlasy a rachot- žeby zobrazenie zchaosenia spoločnosti? Každopádne, Rihanna vystupuje z tieňa s pištoľou, ktorú mieri na muža s jazvou. Jazva je zvýraznením mužnosti, tak ako Rihanna so svojimi vlasmi, smiechom a vtipom je ikonou ženskosti.  Strieľa na tohto muža a dav stíchne, rozuteká sa na všetky strany. Muž padá na zem. Za ním vidno tabuľku s nápisom "To trains west bound". Či už to znamená ťažkú čižmu západného sveta na tele menej civilizovanej a upadnutej kultúry černošskej komunity, je nám známe, že v hudobných videách nič nie je náhodou, a preto možno predpokladať, že západ priniesol tomuto mestu, v ktorom Rihanna žije, len to najhoršie. Ako povedal Štúr, zo západnej kultúry si treba brať príklad len v tom, čo ju vynieslo na vrchol, a nie to, čo spôsobilo jej úpadok. Rihannino mesto  sa nakazilo mizogýniou, korupciou a chaosom. Možno si zachovalo, ako neskôr uvidíme, nevinnosť, ktorej nositeľmi sú deti, a i akúsi rodinnú súdržnosť,  ale podľalo zákonitostiam chudoby- kde je nedostatok, tam sú drogy, násilie a prostitúcia.

Ďalej Rihanna v temnote vyfukuje z úst dym. To už je  úpadok ženy, ale nie ženy ako jednotlivca, ale ženstva celého, jeho rozporuplnej nátury jednak prejavujúcej nevinnosť a pôvab, jednak zmyselnosť a dráždivosť. Rihanna potom mizne a  dej sa vracia do včerajšieho rána. Nastáva absolútny kontrast, slnečný deň, jazda na bicykli a smiech. To už je spomínaná dobrá stránka mesta, i dobrá stránka ženstva. Je vidno i pestrofarebnú mozaiku ľudí- starci, kriminálnici a deti, s ktorými s Rihanna hrá pri visiacom bielom prádle.

Do toho sa vsúva depresia Rihanny sediacej v izbe už po zločine. Možno je jej ľútosť prostá, dievčenská, no predsa je moderným Raskoľnikovom či Pozdnyševom, ktorý ľutuje to, čo spáchal pri plnom vedomí, a predsa nevedome...
Podstatné je, aby sme sa zamysleli, či slová ako: "Nebolo to odo mňa správne" a podobne sú propagovaním násilia. Nie, nie sú. Násilie a vysporiadanie sa s násilím nie je to isté!

"Začalo to malou hádkou a prerástlo to do nekonečného sporu"- toto je dôležitá časť textu. Je to model všetkých konfliktov, od dievčaťa a násilníka až po konflikty štátov. Prosté dievča teda vie, ako to chodí.

Paralelne s týmito myšlienkami Rihanna pije kokosové mlieko a flirtuje s miestnymi kriminálnikmi. Ďalej je kroky smerujú na pláž. A ľútosť pokračuje.

Môže byť zaujímavé sa pozastaviť nad veršom "je čas opustiť mesto." Čo tým myslí? Ujsť pred trestom? Nie, pretože v úvode podotkla, že "sa chce utiahnuť, kým sa ocitne za mrežami" a neskôr vysloví nádej, že jej "sudcá dá minimálny trest". Ráta teda s odsúdením. A je možné, že opustením mesta myslela v prvom rade opustiť jeho divnú hierarchiu, kde sú silní tí so svalmi alebo prostriedkami, možno inými slovami dokonca shakespearovské "schopní sú utláčaní neschopnými". "Opustiť mesto" je či už vyobcovanie, alebo dobrovoľný odchod zo spoločnosti, z civilizácie a zbavenie sa jej zlých vlastností. Rihanna zlyhala, možno preto mesto opúšťa- z hanby, alebo možno preto, že v ňom už z vlastnej vôle nechce byť. Mesto sčasti spôsobilo jej nešťastie.

Na diskotéke najprv tancuje s neatraktívnym mužom. Zdá sa, že sa zabáva. Atmosféra sa mení, keď k nej príde jej budúci násilník s jazvou. Ich spoločný tanec je jasne zmyselný, ale ako už bolo povedané, to nie je zárukou ďalších spoločných aktivít a ženská koketnosť nie je ospravedlnením mužských násilnických činov.

Scéna pri vodopáde prekrýva akt znásilnenia v temnej uličke. Násilník Rihannu opúšťa a tá na svitaní beží domov. Zo zásuvky vytiahne zbraň a zvyšok už poznáme. Ktovie, čo bude ďalej. Opustí Rihanna mesto? Vydá sa cestou "To trains west bound"? Ako sa vysporiada so svojou ženskosťou, ktorá jej spôsobila toľko bolesti?

...Akokoľvek, Rihanna je teraz podobná Pozdnyševovi a Raskoľnikovi- stala sa obeťou civilizácie, ktorá zo ženy urobila predmet a zo sexuality obchod.

Cesta dlhá jeden krok

Toto je tématicky niečo iné, ako celý blog a nebude sa venovať tomu, prečo bol založený, teda úvahám na (najmä) vizuálne umenie. Napriek tomu dúfam, že to bude schopné niekoho zaujať, a dokonca inšpirovať.

Nechcem sa chvastať, ale niekedy mi ľudia hovoria, že ma obdivujú, koľko vecí stíham, čoho som sa dokázala vzdať a tak ďalej. A ja, ako všetci, mám ego, ktoré tieto komplimenty živia (:)), ale okrem toho vo mne vyvolávajú i rozpaky, pretože viem, že to, čo som "dokázala", si nezaslúži obdiv. Je to veľmi ľahké, a napriek tomu som tak lenivá, že som to ešte nepreniesla do všetkého čo robím. Stále trávim čas spôsobom, ktorý neskôr oľutujem. Urobím niečo, čo som pôvodne urobiť nechcela, a tak ďalej. Takže nie som schopnejšia ako ostatní. Pri tom strašnom a bezvýslednom sebazaprení som ale nadobudla jednu vedomosť, o ktorej chcem hovoriť.

Kľúčovým momentom v tom, že závislosti stále neprekonávame, je to, že si ich predstavujeme ako obra, ktorý je našimi psychickými silami neporaziteľný a cesta opustenia závislosti je nekonečná a strastiplná. To je nesprávne.

Možno fajčíte. Viete, že je to zlé, ale zľahčujete to, beriete to s humorom, aby ste nemuseli odhaliť svoju slabosť. Alebo sa čičíkate faktom, že už "fajčíte menej, než kedysi", alebo už pijete menej, ako kedysi, či vysedávate na sociálnych sietiach menej, ako kedysi. Ste teda na "dobrej ceste". A tá cesta je dlhá...

Keby vám teraz poviem: "Prestaň s tým hneď, v tejto chvíli!"(zahoď ovládač a už ho nikdy nezober do ruky, zruš si konto na sociálnej sieti, prestaň fajčiť atď), nech je to čokoľvek- internet, televízia, alkohol, jedlo- čo asi poviete? Pravdepodobne "Ech, to nie je len tak, to je dlhá cesta. Treba to urobiť postupne, treba to dobre zvážiť, a teraz ani nemám čas sa tým zaoberať, mám iné problémy." a podobne. "Začnem, keď toto a hento." a ani potom nie je nič isté: "Ani neviem, či vydržím." Alebo rovno: "To by som nevydržal, nechaj to tak."

To nie je pravda. Nie ste slabí, ste len leniví. Dokážete to aj teraz, v tejto chvíli, ak by ste chceli, nech ide o čokoľvek. Dokážem vám to, dávajte pozor...

Predstavte si, že vám zakážem myslieť na nejakú hlúposť, napríklad na plážovú loptu. Je to blbosť, prečo by malo byť ťažké nemyslieť na plážovú loptu? Dokážete to, nie? Jasné. Ale niečo ťažšie- dokázali by ste nemyslieť na smrť, keby ste si to zakázali?
Tiže by ste to dokázali. Nejaký čas by ste možno museli dávať pozor, kontrolovať svoje myšlienky. Ale šlo by to.

Teraz to posuňme na slovnú úroveň. Predstavte si, že od tejto chvíle nemôžete používať slovo, ktoré takmer nepoužívate, napríklad slovo "obligátny". To nie je ťažké, ľahko ho nahradíte iným a častejšie používaným slovom. Dobre, a zvládli by ste to s ťažším slovom, napríklad som slovom "vlastne"? Tiež, ale možno by vás to sálo veľa úsilia, veľa kontrolovania sa, kým by sa vám podarilo toto slovo zo svojej slovnej zásoby úplne vyradiť. Mohlo byto byť velmi nepríjemné, pretože v zanietenom rozhovore by vám veľakrát šlo na jazyk a museli by ste to potlačiť. Za nejaký čas by sa vám to ale určite muselo podariť tak, že bez rozmýšľania a kontroly by ste to slovo jednoducho nepoužívali. Tento čas, kedy trpíme tým, že nám prirodzene ide na jazyk slovo, ktorého sme sa vzdali, nazvime jednoducho abstinenčná bolesť. Jej dĺžka závisí od toho, aký čas sme sa závislosti oddávali. Skúste napríklad sedem dní po sebe pozerať denne po jednej či dvoch častiach zaujímavého televízneho seriálu. Po siedmych dňoch určite pocítite slabý návyk a túžbu pokračovať v tejto pravidelnosti. A keď si v ôsmy deň seriál nepustíte, budete tým trpieť, pretože ste si už zvykli. Po pár dňoch abstinenčnej bolesti to ale prekonáte a na seriál si už ani nespomeniete. A predstavte si to v niečom inom, v niečom, čo spôsobuje ťažší návyk. Napríklad ľúbostný vzťah. Predstavte si, že máte takýto vzťah s nejakou osobou rok, a potom ho náhle prerušíte. Počas minimálne prvého mesiaca samoty budete pravdepodobne cítiť silnú abstinenčnú bolesť. To vás môže, ale nemusí prinútiť k tomu, aby ste sa do vzťahu s tou istou osobou vrátili. Ak bolesť vydržíte, časom zmizne a môžete znova slobodne žiť.

Teraz si predstavte, že vás čosi donúti odoprieť si niečo, čo máte síce radi, ale čo vo vašom živote hrá zanedbateľnú úlohu. Napríklad máte radi čipsy či hranolky. Mále ale dajme tomu vysoký choresterol a nesmiete ich ďalej jesť. Nebude vám to ani vadiť, pokiaľ s nimi neprídete do kontaktu. Napríklad vám ich dám na nočný stolík. Čo urobíte? Pokiaľ si z nich nevezmete, budete nejaký čas cítiť abstinenčnú bolesť, ktorá potom prestane a budete slobodný. Keď pôjdete na návštevu a hostiteľ vám ponúkne čipsy, jednoducho odmietnete a nebudete sa tým viac zaoberať.
Alebo si z nejakého dôvodu zakážete napríklad seriál Ženy z rodu Gilmorovcov. Bude vám vadiť, že ho nepozerávate? Nie. A čo keď pôjdete na návštevu a hostiteľ vám ponúkne, aby ste si spolu pozreli jeden diel tohto seriálu. Jednoducho poviete: "Prepáč, ale ja nepozerávam ten seriál. Nebudem sa naň pozerať." Jo je samozrejme len hypotetický príklad. Hlavné je, či by vám to robilo problém. Robilo? Asi nie...Prečo? Pretože návyk na vec, ktorá hrá vo vašom živote zanedbateľnú úlohu, spôsobuje po jeho neprítomnosti tejto veci zanedbateľnú abstinenčnú bolesť.

Ak si odmyslíme abstinenčú bolesť, ktorá je schopná privolať návrat do závislosti, máme tu len dva momenty- pred Rozhodnutím a po Rozhodnutí (pod rozhodnutím sa rozumie okamih, kedy sa vzdávame svojej závislosti). Toto Rozhodnutie je len jedno. Možete po Rozhodnutí vhupsnúť späť do doby pred Rozhodnutím, to ale neznamená, že Rozhodnutí je viac. Po ňom už nie je nič, okrem abstinenčnej bolesti. Keď je abstinenčná bolesť prekonaná, problém zmizol. Dokázali by sme teda teoreticky urobiť len jedno Rozhodnutie, za predpokladu, že pretrpíme abstinenčnú bolesť. Ak si zaumienime, že abstinenčnú bolesť pretrpíme, niet o čom, a sú teda len tieto dva momenty, a nič iné, teda len jediný krok- krok od "toto beriem" ku "toto neberiem". A závislosť skončila.

Ale čo s bolesťou? No, všeobecne pri pojme bolesť zabúdame na jednu vec- pri bolesti nemusíme nič "dokázať" (Otázky typu "Ako to možeš dokázať nerobiť?" sú vlastne nezmyselné), musíme to len prečkať. Stačí odvrátiť pohľad od objektu túžby (po závislosti) a žiť ďalej. A bolesť sa skôr či neskôr vytratí.
A rovnako, ako je absurdná otázka "Dokázal by si celý život nejesť gumených medvedíkov?", je absurdná i otázka "Dokázal by si celý život nejesť mäso?" či "Dokázal by si nikdy viac nefajčiť?"

A je to tu. Hovoríte si, to je predsa všetko jasné. Áno? Tak to urobte! Nie. Prečo? Iba kvôli abstinenčnej bolesti, ktorej sa bojíte. Všeobecne ale platí, že skutočná abstinenčná bolesť je menšia, ako si myslíte.

Prečo sú potom vaše pokusy prestať so závislosťou také mizerné? Z tohto dôvodu- Rozhodnutie síce urobíte, ale len akosi neurčito, typu "možno, ak to vyjde", a s tým, že ak to nepôjde, vrátite sa do doby pred Rozhodnutím.
Druhá vec- oficiálne už ste za Rozhodnutím, ale pri významnej príležitosti si "dáte" ("Na, daj si! Čo, ty už nefajčíš/nepiješ/...? Ale, máš predsa po maturách / dnes máš narodeniny/ dnes mám ja narodeniny/dnes má hocikto iný narodeniny/ dnes si spravil skúšky, dnes si daj!"). Akože "dočasne" sa vrátite do doby pred Rozhodnutím, ale nič ako dočasne neexistuje, a tak jednoducho spadnete do toho typického "Už fajčím/pijem/sedím za počítačom menej, ako kedysi". Z "menej" sa pritom čoskoro môže stať viac ako kedysi. Pretože práve strach z nedostatku, respektíve z abstinenčnej bolesti, ktorú ste už zažili, vás donúti dopriať si svojej návykovej látky viac, ako obvykle.
Tretia vec- "Teraz nemám čas zaoberať sa tým, teraz mám iné problémy" znamená, že sa bojíte, že abstinenčná bolesť zníži kvalitu vášho výkonu, ktorý práve teraz potrebujete. To nie je pravda. Práve naopak- vtedy, keď potrebujete výkon a máte "iné problémy", nebudete myslieť na svoj návyk a môžu vám čiastočne či úplne zastrieť abstinenčnú bolesť (pokiaľ samozrejme nejde o extrémny a silne fyziologický návyk, ktorý spôsobuje zdravotné ťažkosti). Ale nie, vy si poviete "Začnem od Nového roka, začnem od prvého dňa v mesiaci, začnem od leta" a tak ďalej. Rozhodnutie je ale niečo, čo urobíte v danom momente. Cesta od "toto beriem" k "toto neberiem" sa dohráva práve teraz. Keď ste sa už raz rozhodli "toto neberiem", prečo to upravujete na "toto neberiem od Nového roku", alebo "toto neberiem od chvíle, kedy budem mať menej iných problémov"? Je to predsa nanajvýš závažné Rozhodnutie, ktoré ale vy vo svojich očiach zámerne oslabujete, aby ste potom neboli príliš sklamaní, ak sa ho vzdáte...

Ja si myslím, že toto Rozhodnutie je tak dôležité, že by malo byť posvätné. A nemôže pripustiť žiaden kompromis, žiadne "toto trochu neberiem" resp "toto beriem, ale menej, než predtým", alebo "toto dočasne neberiem". Nie. Prešľapovať hore-dole od doby pred Rozhodnutím do doby po Rozhodnutí je strašné pre vašu psychiku a oslabuje vašu schopnosť niekedy si skutočne a záväzne VYBRAŤ.

Je teda čas uvedomiť si, že to nie je experiment, ktorý môže a nemusí vyjsť, a že to nie je boj s obrom, ale je to boj medzi vami a vami, kde je vašim jediným a nie veľmi silným nepriateľom abstinenčná bolesť, ktorá sa dá za dobrých podmienok znížiť tak, že nemôže byť pre vaše Rozhodnutie žiadnou hrozbou.

Ku príkladu použijem seba. Kedysi som mala odporný zlozvyk myslieť na amputácie, na odtrhnuté končatiny či prsty a podobne. Neviem, kde sa to vzalo, ale stalo sa to mojou posadnutosťou a zdanlivo neporaziteľným démonom mojej mysle. Ako zakročiť v takomto prípade? Jednoducho prekryť si túto myšlienku inou, ktorá ma fascinuje ešte viac, ale na rozdiel od prvej je jej obsah mne prospešný a nenapĺňa ma biedou, ale šťastím. Je to rovnaké, ako keď máte v hlave "brouka" z pesničky, ktorá sa vám nepáči, a prehráva sa vám v mysli stále dookola. Stane sa z nej krátkodobý zlozvyk. Vtedy stačí trochu zalistovať v pamäti a prekryť ju inou pesničkou, ktorá sa vám páči viac, a ktorú si potom môžete pokojne vyspevovať a tá prvá zmizne bez stopy.
Tento postup sa dá použiť na všetko. Chcete prestať jesť mäso? Nájdite jedlo, ktoré je bezmäsité a vzrušuje vás rovnako ako predstava mäsa. Keď budete myslieť na mäso a zažívať muky abstinenčnej bolesti, prekryte si predstavu mäsa týmto novým jedlom.
Chcete prestať tráviť čas vysedávaním za internetom, v sociálnej sieti a čakaním, čo sa na nej bude diať, aj keď viete, že sa nikdy nič neudeje? Nájdite spôsob trávenia času, ktorý je ešte príjemnejší a zároveň vás môže obohatiť, na rozdiel od sociálnej siete, a zámerne si sami pred sebou príjemnosť tohto spôsobu trávenia času vyzdvihujte. Čoskoro na internet zabudnete.
Chcete prestať fajčiť? To je zložitejšie, pretože k psychickej závislosti sa pridáva silná fyziologická závislosť, tvrdíte, a je to preto odsúdené na takzvanú dlhu cestu. Nepravda- fyzická abstinenčná bolesť je rovnako znesiteľná ako psychická, a skôr či neskôr musí skončiť. Okrem toho, striktne oddeľovať psychickú a fyziologickú závislosť nie je úplne správne, pretože spolu úzko súvisia. Napríklad halucinogénne huby vytvárajú optické halucinácie, ale závislosť je len psychická. A mnohí narkomani tvrdia, že nie sú zavíslí ani tak od opojnej látky, ako od pocitu ihly v žile.

Čo vás teda delí od urobenia veľkého Rozhodnutia práve teraz? Pretože ako vidíme, sú len dva postoje, ktoré môžete voči svojej závislosti zaujať a jeden od druhého sú vzdialené len jeden krok. Všetko ostatné je len abstinenčná bolesť, ktorá to robí zdanlivo tak zložitým. A preto už nie je ťažké vzdať sa zlých myšlienok, zlého jedla a zlej spoločnosti. Jednoducho- od tohto momentu to nerobím. A tým to končí. Už žiaden rozpor medzi "je to tak príjemné" a "ale je to zlé" a "čo s tým?". Ostalo len "toto neberiem," a pretože myseľ sa chytá namä na pozitívne podnety, obráťme to rovno na "ale beriem toto" a k tomu dosaďme protipól závislosti.

A tak sa dlhá cesta stane jedným krokom. Želám veľa šťastia!

Farby podľa J. W. von Goetheho a porovnanie s ich použitím v umení: Žltá

Tento článok a za ním nasledujúce ďalšie majú vytvoriť seriál o farbách, malý experiment porovnania Goetheho náuky o farbách Zmyslovo-morálny účinok farieb a toho, aké miesto majú farby v súčasnej mainstreamovej kultúre a móde, s okrajovým pohľadom do minulosti. Skúsme sa teda vydať na malú dobrodružnú cestu za hľadaním účinku farieb.


"Žltá je farba najbližšia svetlu. Vzniká nepatrným zmiernením svetla, či už vplyvom zakaleného prostredia, alebo slabým odrazom od bielych plôch.

Vo svojej najvyššej čistote má v sebe žltá vždy povahu jasu a je v nej niečo veselé, čulé, jemne povzbudzujúce. V tomto zmysle pôsobí príjemne, či už ako okolie, šat, záclona, tapeta."

Jas, či už zltej alebo inej farby, bol zvlášť významný v umení stredoveku. Zvláštnosťou obrazov je to, že sú plné svetla, ba čo viac, vykazujú akúsi zvláštnu luminozitu, ktorá je dosiahnutá použitím čistých farieb bez odtieňa. Objekt na obraze je sám o sebe zdrojom svetla.

- Beatus z Liébany, Výjav z knihy Zjavení, 8. storočie

Od jasu a luminozity stredoveku je blízko k umeniu heraldiky. Umenie erbu má prísne pravidlá a je schématické, napriek tomu je erb nositeľom ušľachtilej krásy. Základným pravidlom je "kov na farbu a farba na kov", teda napríklad zlatá farba (v heraldike je žltá a biela farbou kovu, respektíve kov, nie farba) je umiestnená na červenom podklade a naopak zlatý podklad vyžaduje navrch farbu, napríklad červenú. Je to pravidlo, ktoré kontroluje princíp jasu- zlato- kov sa vyníma najkrajšie práve na podklade červenej-farba.

- Erb Thurzovcov

A tým sa dostávame sa ku kráse zlata.

"Zlato nám vo svojom úplne nemiešanom stave dáva (zvlášť, keď sa pridruží lesk) nový, výsostný pojem o tejto farbe, podobne pôsobí silná žltá, ktorá sa objavuje na lesklom hodvábe, napríklad na atlase, skvelým a ušľachtilým dojmom."

- Beyonce, zlaté topánky vo videu k piesni Run the wold (girls), 2011


"Je teda v súlade so skutočnosťou, ak povieme, že že žltá pôsobí teplo a prívetivo. Preto taktiež v maliarstve prináleží žltej strane osvetlené a účinné. Tento hrejivý účinok môžeme pozorovať najživsšie, keď sa zapozeráme na krajinu, hlavne v pochmúrnych zimných dňoch, cez žlté sklo. Oko je potešené, srdce plesá, myseľ sa rozjaruje, je to, akoby k nám vanulo v ústrety bezprostredné teplo."

Takýmto "žltým" počinom vo filmovom odvetví bol Hercule Poirot: Päť malých prasiatok (2003) alebo slovenský film Krajinka (2000). Oba filmy sú zaliate žltým svetlom, ktoré je v tomto prípade výrazovým prostriedkom spomienkok, nostalgie. Minulosť je teplá, bezpečná, prítomnosť temná.

-Krajinka, 2000

-Päť malých prasiatok, 2003

-fotografia od Ellen Von Unwerth. Žltá ako farba nostalgickej jesene.

Pozrime sa ešte na žltý či zlatý jas v jeho nezmiešanej podobe:

- Dior haute couture show 2011, ľahkosť a spontánnosť módnej ilustrácie prenesená do reality, pričom sa podarilo zachovať všetko z jej romantiky a vzdušnosti- jas ako niečo vzdušné, nadýchané a málo hmotné.

- Beyoncé, video k piesni Run the world (girls), 2011. V žltých šatách na čele nového feminizmu.

-Vincent van Gogh, Slnečnice, 1887-8. "Svetlo, slnko, pretože mi chýba lepšie prirovnanie, musím používať slová ako žltá, sírovo žltá, citrónovo žltá, bledo-zlatá. Aká krásna je tá žltá!"

No a teraz sa posuňme od absolútnej žltej k žltej zmiešanej, premenenej.
"Ak je táto farba vo svojom nezmiešanom a jasnom stave príjemná a utešená, ak má vo svojej plnej sile čosi veselého a ušľachtilého, teda je naproti tomu svrchovane chúlostivá a pôsobí značne nepríjemne, ak je znečistená alebo do istej miery zaťažená na zápornú stranu. V tomto zmysle má v sebe čosi nepríjemného aj farba síry, prechádzajúca do zelena."

-Alexander McQueen, Vouge Paris, May 2010. Dekadencia žltej.

"Ak prenesieme žltú farbu na nečisté a menej cenné povrchy, ako obyťajné súkno, plsť a podobne, kde nemá možnosť objaviť sa s plnou energiou, vznikne takýto nepríjemný účinok. Nepatrným a neznateľným posunom sa mení krásny dojem ohňa a zlata v pocit čohosi zašpineného, a farba cti a slasti sa zvráti na farbu hanby, škaredosti a nevoľnosti."

-The Simpsons. Žltá farba ako farba kože karikatúrnej ilustrácie.

-Lady Gaga, video k piesni Telephone. Žltá ako ostrá a zvulgarizovaná farba.

-Alexander Mcqueen, topánky. Ako vidíme, zvulgarizovať a pošpiniť sa dá nielen zafarbením, zašpinením samotnej farby, ale i tým, že farbe v jej absolútnom odtieni dáme hranatý tvar a zbavíme ju všetkej poézie. Tu vidíme žltú ako farbu výstrahy.

-Coco Rocha, šaty Gaetano Navarra, topánky Miu Miu. Akýsi fetišizmus "pošpinenej" žltej.

- Andy Warchol, Marilyn, 1962. Žltá ako farba vlasov- koruny krásy tváre popartu.


Oranžová farba:
"Ako nemôžeme žiadnu farbu považovať za nehybnú, môžeme i žltú veľmi ľahko stupňovať a povzniesť pomocou zhustenia a ztemnenia vo smere k červenej. Farba sa potom objavuje s rastúcou energiou a ako oranžová farba sa stáva mocnejšou a veľkolepejšou. Všetko, čo sme hovorili o žltej, platí i tu, iba vo väčšej miere. Oranžová vlastne dáva oku pocit hrejivosti a slasti, ako taktiež predstavuje farbu vyššej žiarivosti a miernejšieho odlesku západu slnka. Preto tiež vytvára príjemné okolie a ako šat pôsobí dojmom viac či menej potešujúcim alebo i veľkolepým. Stačí malé nahliadnutie do ríše červene a žltá získava hneď inú tvárnosť a inú závažnosť."

-Burberry, Prorsum Cruise 2012.

Oranžová, medená a okrová farba v súčasnosti slávia úspech najmä ako farby kože a kožených napodobenín, kabátov, topánok a kabeliek, akoby chcela móda imitovať farbu jesene, ktorou kráča (tento jav si priblížime inokedy). Tieto odtiene sú najmä farbami intimity.

-Emma Watson, premiéra posledného filmu Harryho Pottera, 2011. Netradične skladaná sukňa farby žltej na "polceste" k oranžovej a hnedej- farba medi.

-Marc Jacobs, kabelka, 2011.

--Domenico Ghirlandaio, Portrét, 15. storočie. 


Oproti tomu stojí absolútna oranžová, ktorá je naopak ostrá a núkajúca sa.

-Zspoke, 2012.


Keďže sme načrtli farbu žltú a jej obmeny, na záver krátky citát o svetle:

"A nie je nič z viditeľna, čo by pri nesmiernom množstve svojom žiarenia nedosahovalo."- Pseudodionýzos z Areopagita, O božských menách.

Máme radi chlapcov...dávnych dôb!

Máme radi chlapcov -To je voľný preklad názvu značky Comme des Garçons (anglicky niečo ako Like Boys). Je veľmi príťažlivý, nemyslíte?

Z histórie značky- Rei Kawakubo ju založila v roku 1973. Stala sa známou svojim nerešpektovaním pravidiel a ničením konvencií. Rei Kawakubo uviedla čiernu farbu do každodennosti, čo kritici označili ako "Hirosima Chic". Kawakubo nemá v móde žiadne konvenčné vzdelanie. Vyštudovala literatúru a navrhovať začala pre seba, lebo sa jej v obchodoch nič nepáčilo. Svoju prvú pánsku kolekciu prezentovala roku 1978 a prvú radu nábytku roku 1982. Comme des Garçons tiež produkuje netradičné unisex parfémy s prímesami pachov gumy, dechtu, kovov či laku na nechty.

Kolekcia, ktorú by som chcela dať do pozornosti, je tiež veľmi netypická. Celú ju nájdete na tejto adrese: http://nymag.com/fashion/fashionshows/2011/fall/main/europe/menrunway/commedesgarcons/  . Ide nielen o spojenie kultúr Číny a Japonska a spojenie bohatosti tkanín s otrhanosťou a akousi "zaprášenosťou", ale i o strašidelno- hravú atmosféru toho, na čo je v češtine vynikajúce slovo- "Půda"- teda priestor nad strechou. Naozaj, modely sa zdajú, akoby boli nájdené v tajomných truhliciach povaly starého domu, a keď na ne pozeráte, priam počujete vrzgot starých parkiet a cítite dávne vôňe, môžno vosku, papiera kníh a milostných listov, starého šatstva a a topánok, a uctievate čaro cestovateľských suvenírov, obrazov, dekorácii- všetkého, čo sa už zunovalo a skončilo na tomto mieste pod strechou. Odevy sú zvláštnym spôsobom malátne, ale i exotické, odvážne, ale i zmesou dávnho a tradičného, sú letargické i hrdinské- možno v nich násť veľa paralelných protikladov a ešte viac paralelných atmosfér- okrem povaly vás môže napadnúť kokteil na terase v Beverly Hills, kabaret či akási výtvarná abstrakcia, alebo dokonca edwardovské Anglicko. Jednoducho, kolekcia obsahuje množstvo alternatívnych realít. Výsledkom je neodolateľná pastva pre oči, zdravá bláznivosť a vízia kultúrnej apokalypsy. Modeli pritom aj kráčajú malátne, ako povalné maškary, ktoré deti tak fascinujú i desia, čo podčiarkuje nezvyčajnosť strihov.

V úvode show môžeme vidieť tie viac-menej edwardovsky orientované modely. Za nimi nasledujú modely s atmosférou starej Číny. A hneď za nimi- akokeby v sprche náhly prúd ľadovej vody po prúde horúcej- odevy s tematikou modernej kultúry. Nasledujú modely pripomínajúce námorníkov, ktoré sálajú nostalgiu, a pre mňa zvlášť emotívne modely s dlhými kabátmi po lýtka, ktoré náladne pripomínajú časy svetových vojen.
Sú zároveň militantné, a zároveň civilné, a vykazujú ako i mátožnú starobu, tak i strohú praktickosť. Toľká senzibilita a až literárny ráz modelov na móle pánskej módy je podľa môjho názoru veľká vzácnosť. Ďalšie modely sú extrémne hybridé, kombinujú tradičné čínske vzory s exotickými, kontrast tvarov a farieb je bohatý a na prvý pohľad nesúrodný. Bezporiadkovosť v tomto prípade ale určite neznamená chaotickosť. Všetko je na správnom mieste, ako i na modeloch so županmi. No a čo nám z toho všetkého nakoniec vyjde? Ako spojiť toľko rôznych atribútov a toľko povalných zážitkov? Trochu prekvapivo- posledné modely sú strohejšie, reprezentujú dávnych hrdinov menej extravagantných a viac elegantných, a tu môžeme jasne vidieť charakterové, priam literárne rozdelenie modelov počas celej show.  Videli sme teda edwardovských majetnýh vidiečanov v džínsoch, eposných hrdinov v brokáte, barových levov v trblietavých sakách obľubujúcich kapelu U2, pestrofarebných pohoďákov, námorníkov v kabaretných topánkach, mužov tuhých vojnových zím v dlhých kabátoch a vzorovaných nohaviciach, domáckych pánov v župane s útulne pôsobiacim károm, a nakoniec i elegánov z varieté. Všetko to bolo ako mátožný sen o tom, ako ožili povalné handry a nadobudli charakter a štýl. Alebo to bola hra detí za upršaného nedeľného popoludnia, ktoré plné vzrušenia vyšli po rebríku na povalu a poprezliekali sa do všetkého, čo našli? Alebo varovanie kultúrnej apokalypsy, alebo túžba po premiešaní starého a nového, západného a východného, tradičného a novátorského? Chceli by sme, aby toto muži nosili, aby takto kráčali po ulici? Tu sa budú asi naše názory rozchádzať. Niekomu sa môže táto predstava zdať hrozivá, inému vzrušujúca. Nech je to akokoľvek- máme radi chlapcov! Či už dávnych dôb, strašiacich v povale, edwardovských, varietných, z Beverly Hills,  alebo len jednoducho chlapcov. Pánska móda zaznamenala v poslednom desaťročí veľký vzostup a všetci sa tomu tešme. Veď aj muži sú tí krásni...

Z móla do života

Nepatrí sa mi kritizovať voľby celebrít v oblasti módy, no napriek tomu sa odvážim vyjadriť nespokojnosť s využitím brilantných kúskov módnych návrhárov za posledný čas. Je to tak trochu ponaučením- aspoň uvidíme, čo všetko môže zmariť vytrhnutie z kontextu.

Tí, ktorí trochu svet módy sledujú, určite poznajú Andreja Pejica ako nevestu na Gaultierovej haute couture pre jar 2011. Celá šou sa niesla v exoticko-kabaretnom duchu a kombilovala zdanlivo nekombinovateľné- punk, kankán a kabaretný štýl Moulin Rouge. Je to estetický škandál- muž navlečený do takmer priehľadných svadobných šiat  doplnených čiernym závojom a dlhými čiernymi rukavicami. Ale ako povedala Andrejova matka a množstvo Andrejových fanúšikov, "Je to tá najkrajšia nevesta, akú kedy videli." Je to akiste vďaka tej nadprirodzenej charizme, ktorú Andrej spolu so šatami vytvára. Javí sa ako nevesta novej kultúry a nového náboženstva, a pri pohľade na jej "catwalk" vám naskakujú zimomriavky.

Šaty (aj keď pravdepodobne nie ten istý kus) potom poputovali k Rihanne, ktorá si ich obliekla na 2011 Grammy Awards. Šaty i celkový image na tomto podujatí je akýsi prostý v nie dobrom slovazmysle a nepochopiteľný- vzhľadom k niekdajšej dramatickej atmosfére šiat sú jej vlasy upravené striedmo, a celkovo jej vzhľad neobsahuje žiaden transcendentý prvok, ktorý bol pôvodne základom šiat na móle, bol doslova ich dušou. Takže to, čo bolo pôvodne víziou obradu iného sveta, sa stalo koketériou pred množstvom fotoaparátov na pozadí tých nechutných kulís, ktoré sú typické pre takéto podujatia (nemám ich rada, ale to asi k maistreamovej hudbe patrí). Skrátka, žalostný príklad toho, ako sa u menia stane "úžitok".

Zaujímavé je sledovať, ako dopadli kúsky z dielne Victora a Rolfa. Ich kreácie sú všeobecne nanajvýš inovatívne, šokujúco originálne, a niekedy sa zdá, že ide skôr o architektúru, ako o módu. Čo myslíte, kde môžu nájsť uplatnenie tento neuveriteľný model?

Nikde inde, ako v hudobnom videu Katy Perry E.T. Tentokrát sa, samozrejme, nemôžeme kritizovať nedostatok transcendentného prvku- video sa odohráva v kozme a je plné módnych "pochutín". Ale čo sa týka konkrétne tohto modelu, nechápem, prečo ho speváčka doplnila účesom obsahujúcim tie zatočené rohy (či ako to nazvať), keď dizajn šiat je postavený na úplnom opaku- na hranách. A makeup, ktorý použila, sa už nehodí vôbec. Ak má byť podstatou piesne okúsenie nejakej zakázanej vášne či jedu, čo s tým má spoločné pragmatická, architektonická a v tom najlepšom slova zmysle bezpohlavná krása tohto modelu? Výsledok tejto kombinácie je taký, že Katy pôsobí ťažkopádne. Takto to teda môže vyzerať, keď sa jedno umenie "zrecykluje" na iné úmenie. Zámer bol dobrý, ale zrejme to trošku nevyšlo.

Posledný príklad ukazuje to, keď sa to podarí. Keď sa niečo z móla podarí preniesť do života (žiaľ nie bežného života, ale celebritného života...škoda, že bežní ľudia nemajú možnosť využiť odevy z mól tých najlepších tvorcov prakticky). Ide znova o dielko firmy Victor and Rolf, konkrétne z show Fall 2011. Táto show bola typická červenými tvárami a origami skladaním.

A túto origami- bundičku využila Lady Gaga v The Late Show with David Letterman. Cítite zhnusenie, keď vidíte jej čierno-biele vlasy a preložené nohy v podväzkoch? Je to možné, ako i to, že z troch ukážok využita umenia na móle  je táto najnešťastnejšia. Nemá nič spoločné s pôvodnym zámerom na módnej show. No ale napriek tomu si tento kúsok vytvoril nový kontext, do ktorého pasuje. Má teda svoj nový život, vzdialený tomu prvému, ale nie vyložene nevkusný. Veď aj vkus je len relatívny pojem. V tomto prípade bunda jej nositeľke aspoň pristane, pretože ju premenila na niečo sebe vlastné. Viktor a Rolf by možno boli zhrození, čo sa z ich kúsku stalo, a možno by sa im to zdalo vtipné a nápadité.

Takto teda môže dopadnúť umenie v "praxi".  Každopádne, je zaujímavé sledovať, kde končí  niektorá móda. Treba uznať, že je často zložitá a určená na ten jediný okamih v tom správnom priestore a na správnej modelke v módnej show a zapasovať ju do iného konceptu je obtiažne. Mnohé dievčatá a ženy, ktoré fascinuje móda, určite často rozmýšľajú nad tým, ako by niektorý z kúskov módnych show využili ony, keby mali tú možnosť. Ktovie, možno by bolo ich riešenie vkusnejšie, ako riešenie celebrít, lebo by nebolo ovplyvnené tou mašinériou sveta zábavného priemyslu...

Prečo "Rain", keď neprší?

Mika a jeho piesne sú mojou srdcovou záležitosťou z čias pred pár rokmi. Dlhšie som o ňom nepočula a teraz- rýdzo iluminátsky klip! To ma dosť šokovalo.... :D ....A je veľmi "nápadné, že video nepripomína akýkoľvek, uh, dážď." (citujem stránku Arjanwriters.com)
Žeby naozaj šlo o dážď vo význame takom, ako ho používajú ilumináti? (klasika Rihannina Umbrella a Eminemov Rainman...totiž, videla som jeden čudesný a chaotický dokument o iluminátstve v hudobných textoch a videách)
Pre tých, ktorí nevedia, "rain" znamená v tomto význame "zlé dary" Satanove. A "rainman" je osoba diabolskej podstaty.
Či tomu chceme veriť, alebo nie, faktom je, že Mika si v tomto klipe rozložil množstvo trianglových suvenírov (čo má pripomínať iluminátsku pyramídu) a aby toho nebolo málo, sám sa v jednej takejto pyramíde ocitol a sedel v nej. Bola pomaľovaná tak, že pásy svetla vychádzali zo stredu na vrchu pyramídy podobne, ako je to na Vševidiacom oku. (na obrázku napravo hore)

Snažila som sa to pochopiť, tak som sa pozrela na text. Ale znova som nič nenašla- text je veľmi čudesný a zložený z útržkov ako "Trying to be ordinary", "This ordinary mind is broken", "Well even if our minds are broken" a podobne, pričom sú často používané slová "ordinary" a "broken". Najprv začne stavať "More than this", "Whatever it is", a zlomí to k tomu nepochopiteľným "Baby, I hate days like this". A hneď za tým refrén "When it rain", ktorý k predchádzajúcemu textu nepasuje. Tiež nie je jasné, či nenávidí dni, kedy prší, alebo nenávidí dni, a nezávisle na tom prší. Čo to má znamenať?

Niečo mi z toho napokon predsa len vyšlo, s tým, že som sa opierala o to, aká je typicky iluminátska šablóna klipov (napríklad Gaga, ktorá sa v klipe Alejando osamostatnila). Tak sa na to pozrime...

Na úvod konáre temného lesa a Mika, ktorý leží na chrbte, uvažuje nad svojou existenciou. Pýta sa, či je nutné, robiť ho stále viac obyčajným (obľúbené ordinary), "rozbil si mi myseľ a ani o tom nevieš" , "opustil si ma slovami nevyslovenými", "radšej sa vráť, som pripravený", ech, komu sa môže prihovárať za temnej noci v lese?

Mohol to byť Boh, ale on predsa od Boha nechce, aby sa vrátil, a Boh mu predsa nemohol "rozbiť myseľ". Ak niekoho vzýva a nie je to len pieseň o rozchode so ženou (čo sa nezhoduje s klipom), je to Diabol.

Miku robí obyčajným slabosť, robí ho obyčajným všetko to, čo mu dáva Diabol. Diabol, ktorý ho potom opustil, pravdepodobne z Mikovej iniciatívy- ak sa Mika nazdáva, že Diabol ho robí obyčajným (pýta sa, či je to nutné), určite sa predtým pokúsil vyhnať ho a odstrániť zo svojho života. So "slovami nevyslovenými"- komunikácia medzi ním a Diablom je na inej, ako verbálnej úrovni.

Môžeme vidieť krabicu od mlieka, na ktorom je fotka Miku a nápis "Missing" práve v momente, kedy spieva o svojej rozbitej mysli. Je teda nezvestný, zatúlal sa v lese- jeho vedomie sa stratilo. Mika je sám a s výčitkami. A tak dospeje k tomu, že povie "radšej sa vráť, som pripravený". To, že je pripravený znamená, že už nebude Diabla považovať za hodného opovrhnutia, a ani svoju slabosť.

Po tomto malom vzývaní už Mika stojí uprostred lesa. "Viac než to, čokoľvek to je"- želá si viac, než má, to je pravdepodobne typicky diabolská myšlienka- túžba po nových možnostiach, nespokojnosť so súčasným stavom. A ďalej konštatuje, že "nenávidí takéto dni". Prečo? Ide o jeho depresiu z výčitiek, ktorá možno nebola prvá, ako i jeho nerozhodnosť? Alebo ide o tú nespokojnosť, ktorú musí cítiť, a pri spojení s Diablom možno...nemusí? Čo všetko mu môže Diabol dať? Naozaj "viac než to (toto), nech je to čokoľvek?"

A ďalej- sedí v tom hrôzu vzbudzujúcom stane tvaru pyramídy, a vyslovuje "chytený do pasce", "nemôžem sa dostať preč", "nenávidím takéto dni." Takže je asi naozaj lapený vo svojich predsudkoch k Diablovi...

Medzi stromami a v hmle usilovne uvažuje, filozofuje, a spieva "Keď prší, prší..." pričom z hľadiska predstavy, že toto video predúva iluminátsku ideológiu, je jasné, čo prší. Je to priazeň z iného sveta, z "alternatívneho božstva" (ak si Diabla predstavíme ako toho, čo sa vzoprel prvej podobe sveta). Mika teda trpí nedostatkom "vedomia" (má rozbitú myseľ), čo bol vedľajší produkt Diablovho pôsobenia, a uvedomuje si to, no napriek tomu túži, aby sa vrátil, lebo zároveń trpí nedostatkom inšpirácie, "božskej priazne", nedostatkom "iluminovanosti" (moja obľúbená veta z knihy od Jana van Helsinga Ruke preč od tejto knihy- Toto ma iluminuje!). A Mika medzi svetlo odrážajúcimi dekoráciami povešanými na strome kope, pobehuje, zmieta sa v mukách.
V prenesenom význame, "Keď prší, prší..."  pravdepodobne znamená nie to, že nenávidí dni, kedy prší, ale po dňoch, ktoré nenávidí, si predstavuje príchod dažďa. "Keď prší" je vlastne formulkou, ktorou si privoláva predstavu dažďa (priazne), ako keď si hladný predstavuje jedlo.

Ďalšia sloha- "Skúšanie byť obyčajným" (koketovanie so slabosťou, ukájaním nízkych pudov?), "bol som to ja, kto bol blázon?"- pokiaľ sa nepovažuje za blázna v džibránovskom význame, asi uvažuje nad tým, či nebola pravda predsalen na jeho strane, či sa predsalen nemal zo všetkých síl snažiť vyhnúť "obyčajnosti", plynúcej z "priazne". Teda, či jeho útek, odvrátenie sa od Diabla, nebolo správným priešením.
V tomto momente sa medzi stromami mihne prvý škriatok, či lesné monštrum. Táto noc predsa nie je obyčajná, je to pravdepodobne Valpurgina noc. Noc, kedy ožívajú lesné príšery a tancujú v divom karnevale, ako to vykreslil Goethe vo Faustovi.

"Myslel si si", pokračuje pieseň, "že si našiel muža- človeka, ktorého si hľadal, dokým si ho nezmenil na niečo nové" - Žeby Mika po tom, ako na ňom zanechal stopy Diablov vplyv, považoval za "pokazený produkt", respektíve niečo, čo ostalo po hriešnych zmrzačené, znetvorené, čo na to nebolo pripravené? Vyčíta Mika Diablovi, že ho "pokazil"? ("táto obyčajná myseľ je rozbitá a ty ani nevieš, že si to urobil")? A "človek, ktorého hľadal," je niekto, koho Diabol hľadal, aby šíril svoju osvetu? Našiel ho v Mikovi, Mika to neuniesol, Diabla vyhnal a teda nenaplnil svoje poslanie?

Ďalej spieva: "Aj keď sú naše mysle rozbité, je niečo, čo by si mal vedieť- nie je to nič oproti životu, ktorý hľadáme- radšej si pohni, pretože ja som pripravený!" . Ich spoločný cieľ je stále nenaplnený, a Mika je už v inom štádiu osobnosti, ako tvrdí, je pripravený, nebojí sa obyčajnosti, rozbitia mysle, zlyhania. Potrebuje inšpiráciu.

A znova "viac než to (toto), čokoľvek to je", a "nenávidím takéto dni". Rozhodovanie sa snáď ale blíži ku koncu...

Medzitým ho škriatkovia a iné lesné bytosti obkolesili. Mika sa ich bojí, uhýba sa im. Sú to predsa tie tvory, ktoré slúžia Diablovi, a prišli k nemu na jeho zavolanie.
Pri druhom uvedení refrénu sa okrem trianglových dekorácii objavia i svietiace gule.

V tanci sa čoraz viac približujú k nemu, až sa zdá, že ho dostanú. Takto si teda "privolal dážď." Takúto má teraz podobu jeho túžba, a čoskoro ho lapí... Vtedy si Mika priloží ruky k ušiam, akoby sa chcel zbaviť všetkých vonkajších vplyvom. Predsalen- neunesie to, čo si privolal, a dá sa na útek.

Recitatív- "Nie som nahnevaný", a "nemôžem ťa obviňovať", "používal som ťa len na to, aby som sa skryl." Teda inšpirácia, ktorá od Diabla prichádzala, bola využitá nesprávnym spôsobom. Preto to Mikovi tak ublížilo. Teraz sa mu vyjasňuje, ako beží lesom, tieto myšlienky, tak ako škriatkovia, ho naháňajú.

Mika sa skláňa k zemi- stáva sa pokorným. Zvrchovane odohnať Boha či Diabla nebolo dobré rozhodnutie. A ako hovorí, "nemôže ho obviňovať." Diabol môže zničiť len to, čo sa samo deštrucii upíše.
Navracia sa "viac než to, nech je to čokoľvek" a "nenávidím takéto dni". S návratom refrénu sa v skoku obzerá za svojimi prenasledovateľmi, kedy oblohu rozžiaria ohňostroje. Konflikt sa vyostruje, zatiaľčo "Prší, prší...".
Mika sa váľa po zemi, čo je ako dôkazom jeho pokory, tak i stále pretrvávajúcej neistoty. V druhej scéne Mika naopak odhodlane uteká. Oblohu stále rozžiarujú ohňostroje.

Ako dopadne táto naháňačka? V tradičnej interpretácii ľudského zápasu by mal človek vyhrať. Ale v tomto, od začiatku iluminátstkom koncepte, to čakať nemožno. Človek neprehrá, ani nevyhrá. Jednoducho prestane utekať, zastaví sa, akoby ho niečo napadlo. Za ním je hora so žiariacim mesačným splnom, ktorá nápadne pripomína iluminátsku pyramídu.

Nech je, ako chce, či už ide alebo nejde i iluminátsku tématiku, ktorá je taká aktuálna a tak inšpiruje aj Lady Gagu (jej Judáš je v podstate niečim obdobným), Mika svojim zastavením na konci tohto klipu kladie  otázku naliehavú a dôležitú pre nás všetkých- Aký má zmysel utekať pred zlom?

Kto je Judáš Lady Gagy?

Videli ste video, poznáte text? Ak nie, dúfam, že nasledujúca analýza vzbudí váš záujem...

Moja dobrá spolužiačka a kamarátka mi raz prezradila, že Lady Gagu nenávidí. Nepáčilo sa mi to, čo povedala, nielen kvôli Gage, ale i kvôli jej (tej kamarátke), pretože som vedela, že sa ukracuje o veľký fenomén súčasnosti, ktorý je akoby vymodleným hojivým liekom na choroby súčasnej populárnej hudby a i komercie a gýču v zábavnom priemysle ako takom. Týmto článkom by som chcela jej, a nielen jej dokázať, že Gaga nie je hodná nenávisti, ale úcty.  Skúsme na chvíľu zahodiť predsudky k výrazným rúžom, parochniam a exscesom a skúsme sa zamyslieť, čo nám chce povedať.....

Pre mňa je Judas jedno z najlepších hudobných videí, aké som videla. Je to to najúprimnejšie vyznanie lásky k niekomu či niečomu, kto alebo čo nie je veľmi hodné úcty (aspoň z tradičného uhla pohľadu), aké si viem predstaviť.  A vy, ktorí Lady Gagu odsudzujete za to, že sa pohráva s tabuizovanými a kresťanskými témami, skúste si prečítať nasledujúce a možno svoj pohľad zmeníte. Pretože verte mi- ak nenávidíte Lady Gagu, je to len preto, že o nej nič neviete, a ak chcete zistiť, kto je, musíte najprv zistiť, kto je jej Judáš. A ak chcete odhaliť Judášovu identitu, musíte sa dôkladne pozrieť na video.

Na začiatku trochu neobvyklý výjav pre video s takouto tematikou (priznám sa, keď som to videla prvý krát, šokovalo ma to a nevedela som tomu prísť na chuť): Lady Gaga cestuje na motorke so svojim Ježišom a svojimi apoštolmi. Ona sama vystupuje ako Mária Magdaléna, ale neskôr uvidíme, že to vzhľadom k podstate piesne to  nie je úplne presná definícia.

Gaga sedí na motorke s Ježišom a pozerá sa s ním dopredu, na svetlom zaliatu diaľnicu, na idylickú budúcnosť, za ktorou spoločne smerujú. Ešte predtým sa pozerá dozadu cez vo vetre lietajúce vlasy. Zo zadnej rady motorkárov prechádza dopredu ten, ktorý má na bunde meno JUDAS a predbieha ju.

Takže opýtajme sa: kto je ten, s ktorým smerujeme dopredu, ktorého sa pevne držíme, kto je takpovediac v našom „strede“ (Ježiš), a kto je ten, ktorý odvracia náš pohľad inam, napríklad dozadu, ktorý nás v niektorých chvíľach „predbehne“ (Judáš)? Nie, nejde o Ježiša ako historickú, mytologickú alebo božskú postavu, ide o Ježiša ako symbol, a Judáš nie je zradca v pravom zmysle, a nie je ani bytostne „zlý“. Ježiš a Judáš sú v tomto kontexte dva oprosti sebe stojace princípy, ktoré sú vlastné každej spoločnosti i každému jednotlivcovi, a ktoré niekedy medzi sebou bojujú.  Ako ich nazvať? Pomôžme si antikou...

V časoch starého Grécka tieto protichodné tendencie umenia, filozofie a estetiky označovali Apollonské a Dionýzske. Apollón je patrónom predstavy harmónie, niečoho, čo kladie hranice "nudnému chaosu",  "Tak ako na dujúcom mori, nekonečnom do všetkých smerov, v revom vyháňa a skláňa horstvá vôd, v člne svojom sedí lodník a dôveruje slabej lodičke, tak nezvrušený sedí uprostred sveta múk jednotlivý človek, dôveruje v principium individuationis." - To je Apollón.

A to je zároveň náš Ježiš:

Všimnime si, šoféruje motorku uprostred diaľnice, aj keď to môže byť náhoda, nevyhovuje to práve uvedenej predstave Apollóna na mori? A detail- krátky záber na Ježišovu ruku na rúčke kormanu je symbolom kontroly, poriadku. Ich vozidlo je bezpečne smerované správne- Gaga a Apollón dôverujú "svojej slabej lodičke".

Protipól k tomuto princípu tvorí Dionýzos, okrem iného boh pohostinnstva. Prináša chaos, bezuzdné porušovanie všetkých pravidiel. Tu vzniká atitéza medzi krásou a zmyslovým vnímaním. Dionýzos podla Nietzscheho: "Vo svojej tragickej symbolike prehovára k nám príroda so svojim pravým hlasom a bez pretvárky: Buďte ako ja! Ja, ktorá som pod neustále sa meniacimi javmi večná tvoriteľka, tá, ktorá večne núti k životu, tá, ktorá touto menlivosťou javou dochádza na veeky svojho uspokojenia- pramatka vecí!" - Všimnime si, ide o menlivosť, pohyb, život, čo Dionýzos zlučuje. Toto je Dionýzos:

A toto náš Judáš (zaujímavým detailom je jeho vo vetre vanúca čierna šatka, symbol pohybu a jeho temnej, nemennej a vzburnej podstaty):

Máme tu teda čírosť, harmóniu, poriadok a mier- niečo nemenné, a naproti tomu chaos, vzburu, pohyb, tvorenie. Celý úvod klipu s motorkami na diaľnici je aktom rozvírenia dosiaľ kľudných vôd, "zchaosenia" identity- Gaga, sediaca na motorke s Ježišom (dosiaľ úplná a spokojná, dívajúca sa na ich spoločnú cestu) je zrazu vyvedená z miery a pokoja Judášom, ktorý zozadu prejde dopredu a odvedie Gagin pohľad iným smerom.

Keď začne samotná pieseň, Gaga odhaľuje šperky na Ježišovej hrudi, ozajstné duchovné bohatstvo na jej vlastnej apollónovskej identite! A Gaga sa smeje, je šťastná- vidíme teda, že idyla žitia "len s Apollónom" ešte stále neskončila. Je to krásny moment- spoločne s ním smerujú za svojím šťastím.

Keď Gaga s motorkármi dôjde do „Nového Jeruzalema“, má plášť rozprestretý spôsobom, ktorý pripomína netopiera alebo nejakú temnú bytosť. Znamená to jej novú náklonnosť k Judášovi, k temnote, zchaoseniu, z ktorej sa práve vyznáva? Tu to môžeme vidieť- rozprestrený plášť, pôsobiaci až "merlinovsky" (Opieram sa o to, ako Merlina opísal C. S. Lewis, a o moju vlastnú predstavu symbolu čarodeníctva. Zdá sa teda, že Gaga, cestovateľka do svojho Mesta, je čiastočne postavou okultnou.

Každopádne, keď nastupuje prvá sloha, Lady Gaga tancuje v červenom odeve, ktorý obnažuje jej brucho a boky, a jej tanec sa dá označiť ako zmyselný. Aj vlasy má zmyselne husté, jej pery sú plné a jej tetovania len zvýrazňujú zmyslový prvok. Je to symbol dionýzovského princípu. Tu sa Gaga priznáva, že„miluje Judáša“, a tancom ukazuje, že sa tejto skúsenosti nebráni.

Spieva, že mu "odpúšťa, i keď klame", a že si ju "zotročí". Potom kričí do Ježišovho ucha:

Akoby volala po záchrane, po spáse, v hrôze z predstavy, že sa dostane do úplného vplyvu Judáša- Dionýza. Následne spieva, že ho "zrazí na zem", "je to kráľ bez koruny". - Dionýzovské umenie je považované za akési nižšie oproti Apollónovskému. Jeho formy umenia vzbudzujú nedôveru, pretože v duši poslucháča či pozorovateľa vyvolávajú chaos. Preto je taký "nekorunovaný".
Zráža ho teda na zem, a naopak- voči Ježišovi sa chová blahosklonne. A spieva, "je síce krutý, no i tak ho milujem". A tu už má "Judášovskú" šatku na hlave.

Počas refrénu sa v malej sekvencii „Im in love with Judas, Judas“ na mieste „Judas, Judas“ ukážu oba princípy- najprv „ Ježiš“, pevne hľadiaci dopredu, vedľa neho sviečka ako čosi pokojné a šíriace svetlo, ako on sám, ktorý je tu ukázaný ako niečo pevne ustanovený, čistý a nemenný ideál:

A potom Judáš, držiaci dve ženy, zmietajúce sa v delíriu, jednu z nich bozkáva:

Toto miesto je asi najväčším dôkazom prítomnosti boja dionýzovského a apollónovského princípu v hudobnom videu (hoci nazvať to môžete, ako chcete).

Nasleduje druhá sloha. Gaga si vyčíta: "Nemala by som ho milovať tak oddane." No oponuje si: "Láska je ako tehla, môžeš postaviť dom, alebo potopiť mŕtve telo." - Žeby to znamenalo, že posadnutá oddanosť svojej čistote a "svetlej" stránke- Apollónovi, nie  je celou pravdou, ale len jej časťou, a že je márne v jej mene ničiť všetko ostatné?

Pozrime sa, jej postoj sa mení. Využíva Judáša a jeho energiu a moc na pomáhanie druhým:

Vynašla, že dionýzovský princíp nie je bytostne zlý a nižší ako ten apollonóvsky, a je nutný pre jej inšpiráciu a šikovnosť. Silu a vášeň Dionýza používa na pomoc „malým monštrám“ - vyslobodzuje uväznené a nešťastné duše, má teraz na to dosť odvahy- tú jej dala jej dionýzovská podstata. Stáva sa hrdinom, nie je viac svätcom a osamelým pustovníkom. Aj konfrontácia s vonkajím svetom je jednou zo stránok života...

Nastáva bitka a chaos. Gaga sa snaží uchrániť Ježiša. Ako nastupuje recitatív, Gaga zabraňuje konfliktu medzi Judášom a Ježišom, a je prinútená urobiť konečné rozhodnutie. Gaga sa postaví medzi nich, zadrží rozhnevaného Judáša a významne pozrie na Ježiša. Ten jej pohľadom akoby naznačuje nech robí čo chce, čo za daných okolností pôsobí zvláštne. A Gaga sa znova obracia k Judášovi.

Použije pištoľ. Posledný krát, posadnutá ochranou svojho milovaného Apollóna, pozrie na neho, a namieri pištoľ na Judáša.

 Na Judášovej tvári lesklý kov odráža svetlo. Svetlo, ktoré ho má zničiť. Ale nestane sa tak. Namiesto guľky sa z pištole vysunie rúž a Gaga Judáša jednoducho pomaľuje.

To značí využite tejto svojej temnej, chaotickej či okultnej stránky pre inšpiráciu, pre kreativitu- dionýzovský princíp panuje estetike a umeniam, ktoré môžu vzbudiť ako nízke pudy, tak i vznešené myšlienky. Gaga vie, že nie je správne jeho pôsobenie potlačovať. Judáš je odteraz jej spojencom. Na spoločnej ceste budú kráčať vedľa seba, pustovnícka aj hrdinská podstata budú spolu. Spieva, že "už savymyká hraniciam pokánia" a je "šťetkou černokňažníka".
Ale znova pochybuje a s výkrikom padá k Ježišovým nohám. Prežíva neznesiteľné muky rozhodovania sa.
Nasleduje krst. Gaga v jednej scéne vo vani umýva nohy Ježišovi a oproti sediacemu Judášovi, a k tomu paralelnej scéne je vystavená masívnym prúdom vody, ktoré ju nakoniec celkom strhnú.

Všimnime si scénu vo vani. Za Ježišom sediacim vo vani horí oheň, Ježiš je teda preskúpený svetlom, kým za Judášom je tajomný oblúk v stene, ktorý odhaľuje len tmu. Ježiš je teda tým svetlým a koncentrovaným, kým Judáš tým temným, tajomným a rozptýľujúcim sa.

Čo je naozaj nádherné, je táto "nemá scéna", kedy neznie hudba, len zvuk padajúcej vody, alebo rozbúrenej vody, ktorá Gagu hltá v druhej scéne. Pomedzi tieto scény sa objavuje Ježiš, ktorý utišuje dav...

Zdá sa, že to bol práve Ježiš, ktorý jej v tejto chvíli pomohol. Chaos "utíšil", konflikt vyrovnal a priniesol mier. Gaga je pripravená čeliť svojej téze a antitéze. Jej životné istoty sa prednedávnom rozpadli zrodením dionýzovského princípu, ktorý rozvlnil pokojnô hladinu jej mysle, priniesol skutočnú búrku do jej vedomia. No napokon našla aj v ňom to, čo hľadala. Vodu rozhadzuje na obe strany veľkolepým gestom:

Spieva "Ježiš je moja cnosť a Judáš démon, ktorý mi vládne". Ježiš a Judáš sa viditeľne uzmieria bozkom.

Gaga ale stále ochraňuje Ježiša pred vonkajšími vplyvmi. Svojou pištoľou, a ostražitým zrakom- obracia sa k Judášovi v pozadí, korý stále číha. Je nevyspytateľný. Predstavuje neskrotiteľnú silu, ktorá môže kedykoľvek zaútočiť na ňu samu, no je pre život nevyhnutná. Všimnime si- oko bližšie k Ježišovi je zakryté- vnútorný svet, a oko na strane Judáša je odkryté- vonkajší svet.

Nádherný moment- Gaga padá pred Ježišom do kolien. V scéne vo vani pred Ježišom plná bázne kľačí, kým Judáš na ňu zozadu leje vodu z pohára. Judáš opäť prezentuje to žijúce, pohyblivé, kým Ježiš je pevný a rýdzi ideál.

Gaga už nie je uzavretým a nepreniknuteľným svetom. Je pripravená deliť sa o skúsenosti s ostatnými a tým im pomáhať.

Dostávame sa k záveru, ale žiaden šťastný koniec sa nekoná. Gagu nakoniec zničila iná hrozba- bol to prostý ľud, ktorý nepochopil jej dokonalú voľbu. Je ním ukameňovaná, po líci jej stečie slza spôsobená ľútosťou z nepochopenia sveta, a Gaga umiera. Kým jej predchodkyňa Mária Magdaléna bola zachránená, pre Gagu žiadna záchrana neexistuje, lebo súčasný svet nie je schopný zľutovania sa.

Takže máme tu človeka, jednotlivca, ktorý v sebe odhalil dva prirodzené a proti sebe stojace princípy umenia a žitia, a ktorý ich dokázal spojiť v celok (a to je jeho posolstvo), a máme tu ľud, spoločnosť,  ktorý nielen jeho posolstvo, ale i jeho existenciu zavrhol.

A kto ste vy? Ste ten človek-jednotlivec, ktorý v sebe ukrýva jasného a čistého Apollóna i vášnivého a temného Dionýza, alebo člen sprostého davu, ktorý hádže kameň?

A ešte stále Lady Gagu nenávidíte?

...