Médea- pokrčená žena

Príbeh Medei vychádza z legendy, ktorá zaujme svojou epickosťou, rozsiahlou zápletkou a klasickou gréckou monumentálnosťou. Tradične spája prvky „obyčajných“ ľudských problémov a údelov s mytologickým aspektom, ktorý sa nebadane vsúva do deja a stáva sa jeho neoddeliteľnou súčasťou.

Príbeh sa viaže k dobrodružnej plavbe Agronautov za zlatým rúnom. Tam zažívajú priam odysseovské príhody a práve Médea im ukáže cestu domov a zachráni ich. Tento mytologický priestor je v Euripidovej tragédii okorenený tým, že jej dodáva ľudský rozmer a vykresľuje Médeiu ako oklamanú a nešťastnú ženu, ktorej patetické verše sú výrazom bolesti, zlosti a smútku. Dokonca si želá, aby toho, čo ju oklamal, stihlo nešťastie. Veď sama obetovala všetko, pre lásku zradila rodinu a nakoniec bola zradená sama. Túži dokonca po smrti. V tomto zmysle ide hlavne o to, že mytológia je len prostriedkom na vyjadrenie, je len hracím plánom pre dej, ktorý zobrazuje problém ženstva ako takého. Médea hovorí za všetky ženy: „Ach, zo všetkého, čo dýcha, a čo má na svete rozum, sme my ženy najnešťastnejšie!“

Krehkosť feminity je samozrejme v každej dobe rovnaká, aj keď spoločensky majú ženy v súčasnosti viac práv a podobne. Nechceme ale príliš zachádzať do úvah o spoločenskom postavení žien. Radšej sa zamerajme na emočnú stránku tohto námetu, ktorý je klasický v tom najarchetypnejšom slova zmysle a stále aktuálny.

Médea hovorí, že žena sa stáva majetkom muža. Tým je pokorená, tým je zbavená časti seba a na dôvažok môže byť aj podvedená a mužom zatratená. Vo svojom monológu sa zamýšľa nad všetkými nepríjemnosťami socializácie ženy ako i jej charakterovými nedostatkami : „Žena je tvor pokorný a nestatočný.“ Až tak ďaleko  zachádza jej skepsa.

Neskôr sa objavuje jej milenec, Iáson, kroý ju podviedol a zamiloval sa do Kreónovej dcéry. Médeia prednesie vášnivú reč plnú zhnusenia a sklamania. Iáson na to reaguje s nadhľadom: „Teraz zdá sa, nemôžem byť zlým rečníkom,“ a odhodlá sa jej oponovať a vysvetliť svoje konanie. Tvrdí, že musí napnúť všetky plachty, ak chce byť dobrým kormidelníkom a uniknúť búrke jej slov. Obhajuje sa a napokon skonštatuje, že bez žien by bol svet lepší. Stále pritom rozpráva cynicky a nezaujate, rečnícky. Sexuálny šovinizmus nepozná len naša epocha, ako vidíme. Črtá sa nám teda nadčasová celospoločenská dilema.

Zronená Médea na to reaguje slovami: „Ten, kto pácha krivdu, a vie dobre rečniť, je hodný najvyššieho trestu.“

Iáson sa vyhovára, že chcel sobášom len zaistiť materiálne zaistiť rod, ich spoločné deti. Ale Médea nechce znášať hanbu, nechce byť len milenkou.

Neskôr v tragédii dospeje k rozhodnutiu zavraždiť svoje deti. Tento zúfalý čin odôvodňuje znovu ženskou slabosťou. Vymyslí lesť, aby pred týmto činom vykonala svoju pomstu.

Začne ospravedlňovať Iásonovi za svoj ženský nerozum, ktorý ju prinútil žiarliť. Napriek tomu chce odísť do vyhnanstva. Následne posiela svoje deti so všetkým svojim majetkom, aby ho darovali manželke jej milenca. Zdanlivo sa chce všetkého vzdať v prospech detí, Iásona a jeho ženy. Dáva vychovávateľovi detí posledné pokyny a zotrváva v chmúrnom rozrušení.  Neskôr sa ukáže, že jej vyrovnanie bolo  len ľsťou na Kryona a jeho dcéru, Iásonovu ženu. Poslala im dary, ktorými ich otrávila a umreli bolestnou smrťou. Médea povedala poslovi, ktorý jej mal referovať, ako dopadla pomsta: „Ak mali smrť biednu, potešíš ma dvojnásobne!“

Po tomto čine Médea zabije svoje deti.

Keď sa o všetkých vraždách dozvie Iáson, mytologická rovina deja sa umocní  a Médea sa zjavuje na kočiari poháňanom drakmi. Argumentuje, že to on nepriamo spôsobil všetky úmrtia a s mŕtvymi deťmi odchádza.

Tragédia končí Iasonovým nárekom. “Kiež by som ich neslodil, aby som nemusel zažiť, ako zhynuli tvojimi rukami!“

Euripidesova tragédia Médea je prvým pokusom o psychologickú drámu, je odvážnym náčrtom problému ženskej psychiky a hrozby jej rozpoltenej emocionality a nevtieravým a prirodzeným spôsobom živo zachycuje bolesť zo zrady a spätnú väzbu na ňu. Médea je obrazom patologického ženstva a jeho konania skrz osvedčenú schému klasickej tragédie a mytologický rozmer deja.

Pieseň piesní - analýza fragmentu

Pieseň piesní nepoučuje, nemoralizuje, neradí. Je rýdzo umeleckým vyjadrením stavu bytia, v ktorom sa nachádza ženích či nevesta. Ak ho chceme správne dešifrovať, môžeme sa ubrať viacerými smermi.

Stará židovská alebo kresťanská tradícia interpretovala text alegoricky. Niektorí podávali mystický výklad. Realisticky sa v nej opisuje ľudská láska.

Zamerajme sa konkrétne na verše ženícha:

Tvoje pery sťa purpurový pásik

a tvoje ústa plné pôvabu.

 Tvoje líca sťa by krížalky

granátového jablka

 za tvojím závojom.

Ženích prirovnáva pery nevesty k pásiku alebo niti, teda vzdáva hold ich lineárnej plasticite. Pridaním prívlastku „purpurový“ hodnotí aj ich farbu,  ktorú taktiež častuje výnimočnosťou. Žiaden rys nastávajúcej nie je samozrejmý a obyčajný, nie je na nej nič, čo by nestálo za povšimnutie a oslavu.

V mystickom význame, purpurová je kráľovská, najvyššia farba. Na perách pomerne tmavá. Použitie tejto farby vykazuje to, že ženích uctieva pery nevesty ako v istom zmysle temné a  tajomné.

Ústa sú plné pôvabu nielen v estetickom zmysle, ale aj rečou. Nevesta má zrejme nežný, sofistikovaný prejav. Dostávame teda dva neodmysliteľné a fungujúce prvky krásy úst- ich farebnosť a líniu v perách, a kultivovanosť reči.

Krížalky, teda kúsky ovocia, sú prirovnaním k lícam. Kým pri perách sme mali pásik či niť, teda niečo plné, líca sú naopak prirovnané k fragmentom. To môže byť prekvapivé. Obecne by sme líca pomenovali niečím celistvým, hladkým. V tomto prípade máme ich ale máme pokrájané, a to je zaujímavý pohľad. Pri opise tváre totiž môžeme mať pocit, že všetko bolo vynájdené snáď už pred Piesňou piesní, že pri ňom nemožno nič prekvapujúce vymyslieť. Pieseň piesní nám ale ukazuje, že jednoduchým prostriedkom ako je prirovnanie možno zaskočiť, premeniť spôsob vnímania objektu.

Granátové jablko nie je obyčajné jablko. Už v dávnych časoch malo mystický význam. Má vysokú výživovú hodnotu  a je spájané s láskou, zdravím a zmyselnosťou. Je  považované za niečo absolútne živé, život dávajúce, prekypujúce energiou. Z tohto prirovnania získavame pohľad hoci celistvých, ale v istom zmysle zložených líc, ostro farebných ako misa nakrájaného ovocia a prekypujúcich energiou ako granátové jablká. Možno dodať, že pod kúskami granátového jablka sa ponúka aj obraz drobných zrniečok, ktoré sú uložené v priesvitnej dužine a majú belavú farbu. Teda môžeme usúdiť, že líca sú zložené z drobných žiliek, akoby zrniečok, ktoré neunikli pozornosti básnika.

Verš „za tvojím závojom“ je tým najtajomnejším z päťveršia. „Závoj“ môže znamenať ťažko postrehnuteľnú fosforencenciu okolo človeka, v mystike a alternatívnej medicíne biopole alebo aura.

Je opisovaná práve ako závoj, ktorý ako slovo evokuje niečo málo hmotné a zahmlené.

Taktiež môžeme závojom označiť jednoducho vonkajšie vyžarovanie nevesty, ako i jej obranu pred vonkajším svetom.

V tomto význame sa dá predpokladať, že nevesta za svojou závojovou obranou skrýva duchovné bohatstvo, ktoré symbolizujú zrniečka nakrájaného granátového jablka. (Tvoje líca – hraničný bod vnútra a povrchu, krížalky granátového jablka- duchovný poklad, energia, život a zdravie, za tvojim závojom- za nevestiným vonkajším vyžarovaním, za jej osobnou zónou, v intímnej sfére).

Na veršoch ženícha teda môžeme badať veľký záujem o fyzické črty nevesty do najdrobnejších detailov, ich následné poetizovanie, až glorifikovanie.

Taktiež svedčia o oslave prirodzenosti, prieniku ľudskej a božskej krásy, prieniku realistického hodnotenia a glorifikovania, prieniku  fyzickej krásy a duchovnej zrelosti.

Nevesta neponúka len pery, ale i slová plné pôvabu, nielen vonkajšiu krásu a eleganciu, ale i vnútorný poklad za ňou.

Nevesta je ideálom, a poézia Piesne piesní je prostým a pritom fascinovaným pohľadom na tento ideál.

Muzorama - nezáväzná a nenápadná kritika spoločnosti

 ( http://www.youtube.com/watch?v=V-0O2kEjl9U )

Krátke animované filmy, vyhýbajúce sa líni komerčného humoru ako štúdio  de l’ESMA ( filmy vurgarizujúce mytológiu alebo kresťanské príbehy, http://www.art-spire.com/3d/short-animation-film-104-mytho-logique/ ) dosahujú vrchol v neepickosti a  nerešpektovaní akýchkoľvek estetických konvencií.
Tradične rozprávaný príbeh nájdeme zriedka. Niekedy ťažko povedať, či ide o manieru, lenivosť v snahe o originalitu, alebo o úprimný zámer. Odpoveď môžeme nájsť jedine vo funkčnosti toho, akú stopu v nás film zanechá.
Čo sa týka grafiky, v posledných rokoch môžeme zaznamenať určitý trend konzervativizmu. Vytvorený obraz "hryzie do chvosta" estetiku, ktorá už opakuje. Zároveň, dielo ilustrátorov Killoffera  a MUZO je hybridizáciou, ktorá vytvára na poli estetiky vlastný vesmír s vlastnými zákonitosťami.

Umiestnenie akcie do sídliska v nedeľné poludnie je veľmi banálne v kontraste so súhrnom priam  psychedelických výjavov ako dopravné absurdity, telá v telách či lietajúce hlavy, ktorými  preputujeme k bizarnému rozuzleniu.

Za povšimnutie stojí, že žena je fyzicky väčšia ako muž. Zrejme ide o jej emocionálnu prevahu v kontraste so spoločenskou. Tentoraz je to žena, čo "hýbe svetom",  je až monštruózna, žerie kvety a s chladnou vypočítavosťou dostane všetkých do pasce.
V závere sa zamilovaný muž nijak neodlišuje od stáda ďalších mužov. Tí  čakajú pred domom s úplne identickými pohybmi a šialeným, prázdnym pohľadom. Žena napokon zožerie všetkých a všetko.

Toto veru nie je Shakespearovské "skutočné ľúbostné príbehy nikdy nekončia."


Pre mňa je film teda depresívnym vyjadrením zdevalvovania mužsko ženskej lásky v konzumnej spoločnosti. Aj ľúbostný vzťah je nakoniec len "žrádlo".

Film skončí otvorene a jeho dokončenie je u každého z nás iné. Buď prerušíme kliadbu moderného sveta alebo zotrváme v cykle.

Než sa rozhodneme a než zmeníme svoju realitu,  užívajme s dávkou zdravého cynizmu život vo svete nezmyselnej dopravy, lietajúcich hláv, intelektuálov s prevrátenými nosmi a zvonov nedeľných poludní. Pretože Muzorama nie je len svet ilustrátorov, je to i  ten náš svet. Naša je zodpovednosť za znetvorenosť ženy a šialenstvo muža.

Na druhej strane, nemusíme nutne vnímať niektoré aspekty tohto stavu ako nevyhnutne zlé. Odmietanie patológie lásky môže byť v konečnom dôsledku len predsudok.